Viac ako 10 mesiacov pauzy od doby objavu je vari najdlhší čas, keď sme jaskyňu nenavštívili ani raz. Čo človek narobí, keď sa mu nechce a doma plačú potomkovia. Jaskyňa musí počkať. Lenže aj deti rastú a zdá sa, že i doba objaviteľského pôstu sa už skončila. V Mesačnom tieni sme začali znovu pracovať, síce trochu oneskorene (premárnene, suché leto ), ale o to s väčšou chuťou. Omladený tím hnaný neutíchajúcim hladom po „nových veciach“ reprezentovaný hlavne bratmi Šusterovcami prináša ďalšie postupy a zároveň aj vytyčuje nové otázniky. Ja otec jaskyne hrám poväčšinou už len druhé husle, sem tam ladím melódiu, orchester vhodne dopĺňa Palko Barabáš s dokumentaristikou, o noty sa stará mapér Karol Jindra, skúsený to geodet, ktorý prináša všetkým to najdôležitejšie, podrobné mapy. Celý orchester teda hrá ako sa patrí a tak aj prináša na svetlo sveta nové a zaujímavé výsledky.
