M.T.- výskum pokračuje

DSCN3919

M.T.- výskum pokračuje

DSCN3919 Je neuveriteľné, s koľkými príbehmi sa môže spájať jedna jaskyňa. Tu sú ďalšie dva. Tento krát opäť z Mesačného tieňa. Jaskyne, ktorá nikdy nekončí. Ešte horúce.

 Od posledného reportu na stránkach SSS uplynul práve mesiac, v horách pripadlo množstvo nového snehu a naše výpravy tým pádom dostali aj nový rozmer. Boj o vchod. Toto obdobie v Bielovodskej doline je svojím spôsobom možno i najkrajšie. I horár Martin Stodola opúšťa pravidelne svoju horáreň na niekoľko týždňov, aby svoju dovolenku mohol stráviť doma v Bratislave. Podmienky na lezenie a turistiku sú mizerné a tak sme tu v tomto období úplne sami. Do otvorenia turistických chodníkov je ešte poriadne ďaleko. No blízko to nemáme ani mi. Centrálny žľab Spišmichalovej doliny je zväčša plný nespevneného prachového snehu, kým okolité hrebene Rozpadlín, či Nižných zámkov sú prakticky vymetené. A tak časy výstupov k nášmu vchodu vo výške 1767 m.n.m sa rôznia. Niekedy sa približujú k najdlhším tatranským turistickým maratónom ( rekord 9 hod, ústup 200 m od vchodu ). Nikdy teda nevieme na čom sme. Isté je len jedno. Úbytok tak potrebných síl navyše…

 

4. tohtoročná akcia bola naplánovaná na 22. November. Zmiešané česko-slovenské družstvá v zložení K. Jindra – J. Šťepánek, na mapovanie hlavného ťahu a I. Pap – P. Koteles vynáška novej elektrocentrály Honda plus rozširovanie úžín centrálneho ťahu. Tu sa možno natíska otázka prečo? „Veď to ide“ . Hovoria si poniektorí. Lenže práve títo kritici tadiaľ nikdy neťahali plný maxibag, nebodaj dva šusterbagi plné železa, ci v kŕčoch z posledných síl sa snažili navrátiť späť nahor do normálneho sveta. A ukončiť tak svoje utrpenie ostatných dní. O otázke na mieste, transportu zraneného v nosidlách nehovoriac.

 Je piatok 22. november, máme šťastie, je jediný pekný deň v upršanom týždni. Výstup aj s bremenom prebieha pomerne rýchlo. Je to už tretia Honda, ktorú hore nesieme. Tieto mašinky v prostredí M.T vydržia 3 roky bez zásahu. Hore pri vchode sa lúčime s chlapcami, ktorí budú dnes spať v 1,5 bivaku ( hĺbka 395 m, 6 hod pochodu jaskyňou ). Skoro ráno začínajú mapovať s cieľom skončiť v Mikiho dóme. Jaskyňa stále nemá svoju podrobnú mapu ( alebo má, ale nám ju náš kolega nikdy bohužiaľ neukázal… ) . Na Karlovo mapérske dielo sa všetci preto veľmi tešíme. Neraz sa nám stalo, že sme sa prekopali, či preliezli do známych častí. My s Petrom sa púšťame hneď od začiatku do rozširovania úžin Skľúčujúceho meandra ( vstupné partie ). O sedem hodín neskôr sme hotoví. Ešte chvíľu znášame jaskyňou centrálu a vraciame sa na povrch. Vonku začína snežiť. Predpoveď nie je dobrá. V kútiku duše myslím na chlapcov a ich nedeľný návrat z jaskyne.

Prognózy o zlom počasí sa bohužiaľ do bodky napĺňajú. V nedeľu poobede Tatry začína bičovať silná víchrica. TV správy sú plné o kalamitnej situácií. Telefonuje môj otec z chalupy, ktorú máme v Tatrách, že hory tak hučia, že psy v dedine zaliezli do svojich búd. Karol sa v dohodnutom čase neozýva. Preto kontaktujem Šusterovcov a pomaly si začínam baliť ešte mokré veci. Zlá predtucha sa naplnila keď o siedmej večer z cudzieho mobilu mi príde táto sms: MESAĆNÝ TIEŇ, TU LYSA POLANA, MÁTE PROBLÉM. Okamžite volám späť na číslo. Plzeňáci našťastie žijú! Sú však vyčerpaní a premočení, v bufete u Trišča na Lysej Polane. Niekto im ukradol od jaskyne všetky veci! Na sebe majú len to v čom boli v podzemí, sú bez prostriedkov a spojenia. Ešte k tomu v cudzej krajine. Okamžite sadám do auta a ešte v noci sa stretávam s chlapcami. Po ceste volám Braňovi. V piatok som ho náhodou stretol v doline. Rozprával mi vymyslený príbeh o tom, ako idú s nejakými poliakmi ráno skúmať do MT. Vedel som, že klame no nechal som to tak. Bol som rád, že ho vidím po dlhej dobe, rok som o ňom nič nepočul.

 Nám je však jasné, že ten kto zobral veci ich odtiaľ nemohol odniesť. Musel ich ukryť, lebo boli príliš ťažké. Navyše jeden z nich bol uložený na dne Vstupnej šachty ( hĺbka 30 m ) a preto zlodej musel byť aj patrične zdatný a vybavený. Stratu dokladov treba nahlásiť na polícií v Ždiari. Pred políciou podávam Karlovi svoj telefón s tým, nech skúsi ešte posledný krát osloviť Braňa a niečo z neho dostať. Ten rozhovor sa mi navždy vryl do pamäti. Karol sa v ňom zmenil na profesionálneho psychológa a postupne pritakávaním a kľudným prístupom získal Braňovo doznanie. Batohy ukryl v jaskyni 200 m od vchodu! Ťahal ich tam celú sobotu. V duchu si premietam život po boku človeka, ktorý mi bol po dlhé roky jaskyniarským vzorom a zároveň legendou. Spolu s Braňom sme prežili množstvo zážitkov, chlad, smäd, kritické situácie i chvíle nekonečnej radosti. Všetko sa mi odrazu mieša v hlave a prichádza mi nevoľno od žalúdka. Nemôžem tomu stále uveriť.

Chlapi sú ráno odhodlaní ísť znovu hore. Nepáči sa mi to, veď dva dni som bol napojený na všetky informácie o počasí a viem čo ešte príde. Víchrica má v pondelok predsa gradovať. Nechávam im 100 euro s tým nech zbytočne neriskujú. Keď budú neúspešní po veci pôjdeme spolu so Šusterovcami v stredu, keď sa umúdri počasie. Bufetár im núka zadarmo nocľah. Aj náhodní okoloidúci chcú nejako pomôcť. Situácia sa na chvíľu vylepšuje, čo zúfalým čechom veľmi pomáha.

To čo sa udialo na druhý deň som nezažil, ale viem si to predstaviť. Chlapi v gumákoch stúpajú po pás v snehu k jaskyni. O 5 hod neskôr sú pri vchode. Jirka už javí známky vyčerpanosti. Neustále zvracia a pociťuje silné kŕče. Vo víchrici nie je priestor ani na vykonanie základných potrieb a tak Karol to púšťa priamo zo zlaňáku. No batohy sa stále nedarí na označenom mieste nájsť. O štvrtej popoludní v pondelok 20 hod po tom ako mali opustiť SR Jirka na zemi nachádza gumený krúžok z lyžiarskej palice. Obidvaja kopú na mieste ešte intenzívnejšie a pod starostlivo uloženými skalami nachádzajú konečne svoje veci. Z posledných síl vystupujú z jaskyne no čaká ich ešte dramatický zostup z hôr, z ktorého sa ešte niekoľko dní doma spamätávajú. Hotová mapa hlavného ťahu mi prichádza o týždeň poštou. Ťažko skúšaní chlapci zamerali na akcii 800 metrov čo je aj na pomery MT veľmi pekné číslo. Touto cestou im ďakujem.

 Zatiaľ naša posledná tohtoročná ( 5 ) akcia sa uskutočnila tento víkend v dňoch 7 – 8. 12 v zostave P. Šuster, S. Šuster, M. Škovránek ( nováčik ) profesionálny nosič z chaty pod Rysmi, R. Lipták a I. Pap a mala lezecko-logistický charakter.

 Cez víkend vládnu vo Vysokých Tatrách katastrofické podmienky. Orkán Xaver graduje. Po ceste autom na Lysú Polanu hlásia z rádia Lomnický štít nárazy vetra 170 km za hodinu. Bielovodská dolina je kompletne zasypaná snehom. Z reťazami na kolesách sa na naších 4×4 ledva prebíjame na naše obvyklé parkovisko pri koniarke. Priamo v aute si nasadzujeme snežnice. Teplomer ukazuje mínu 12 stupňov pod 0. K nášmu výstupu sa teraz nechcem vracať a ani ho bližšie opisovať. Prešlapávať stopu som sa ani nepokúšal. Jednoducho som na to nemal dostatok síl. Ako dobrý ťah sa ukázal ťah s nosičom ťažkých bremien. Takmer všetci sme počas výstupu pociťovali omrzliny na rukách i nohách. Ako sme boli hore tak sme naskákali do šachty, inak sa proste nedalo. Po rozmrazení sa opäť ako minule delíme na dve družstvá. Šusterovci majú v pláne rozliezť jednu z najznámejších studní MT ( dno sachty – 300 m ). Šachtu Mesačná stvora. Lanový traverz a scéna s balónmi z Barabášovho filmu Hľadači tieňa ju robia bezkonkurenčne najpopulárnejšou v celej jaskyni. No a mi traja znovu do práce s centrálou. Úžiny Audyho skepsi odolávajú ešte ďalších sedem hodín a stávajú sa onedlho minulosťou. Neskôr transportujeme horúcu centrálu až do Volania bielovodiek k ďalšiemu strategickému cieľu. Závalu s vari najsilnejším prievanom v MT. Tu sme pred časom našli aj kostru jaskynného medveďa ( hĺbka -220! ). Miesto je známe aj zimoviskom stoviek netopierov. Prerušená chodba je priamo pod osou Horvátovho vrchu a pre mňa osobne znamená možný kľúč do paralelnej jaskyne.Tento krat odspodu. Všetci makáme do polnoci. Cez deň sme vyvŕtali cez 6 metrov 12mm diery, upravili prielezy úžinami a v šikmých platňiach inštalovali množstvo stúpačiek.

 

S naším lezeckým družstvom sa stretávame v jedničke niečo po polnoci. Dozvedáme sa, že Števo natiahol dve dĺžky od traverzu v nie príliš kvalitnej skale. Vertikálnu cestu mu prekrížil labilný skalný most, ktorý ako výkričník visí stredom šachty. V tesnej blízkosti mostu našťastie dosahuje okno v stene, ktoré púšťa. Chodba sa kľukatí a znovu sa vracia do šachty tento krát nad skalným mostom. Nerád by som tu este teraz opisoval čo uvidel ďalej, nechajte sa prekvapiť nabudúce, trošku tajnosti nezaškodí..:-). Ako mu dochádzajú spity tak aj sily.V stene chlapci viseli len v sedačkách rovných 5 hodín. Nechávajú visieť nové 50 metrové lano. Pohľad z výšky do šachty ( priemer 10m ) je impozantný. Šusterovci sú týmto pádom dnes opäť na pokraji senzačného prvovýstupu, ktorý sa určite zapíše do dejín tatranskej speleológie. Nakoniec keď končí v bivaku živá debata, je hlboká noc ( 2hod nad ránom ). Ráno transportujeme z bivaku odpadky v rámci nášho programu do roka čistá jaskyňa.

 {phocagallery view=category|categoryid=44|limitstart=0|limitcount=0|detail=8|displayname=1|displaydetail=1|imageshadow=shadow1}

 

Facebook komentár

Komentár WEB

Pridaj komentár