Je neuveriteľné, s koľkými príbehmi sa môže spájať jedna jaskyňa. Tu sú ďalšie dva. Tento krát opäť z Mesačného tieňa. Jaskyne, ktorá nikdy nekončí. Ešte horúce.
Od posledného reportu na stránkach SSS uplynul práve mesiac, v horách pripadlo množstvo nového snehu a naše výpravy tým pádom dostali aj nový rozmer. Boj o vchod. Toto obdobie v Bielovodskej doline je svojím spôsobom možno i najkrajšie. I horár Martin Stodola opúšťa pravidelne svoju horáreň na niekoľko týždňov, aby svoju dovolenku mohol stráviť doma v Bratislave. Podmienky na lezenie a turistiku sú mizerné a tak sme tu v tomto období úplne sami. Do otvorenia turistických chodníkov je ešte poriadne ďaleko. No blízko to nemáme ani mi. Centrálny žľab Spišmichalovej doliny je zväčša plný nespevneného prachového snehu, kým okolité hrebene Rozpadlín, či Nižných zámkov sú prakticky vymetené. A tak časy výstupov k nášmu vchodu vo výške 1767 m.n.m sa rôznia. Niekedy sa približujú k najdlhším tatranským turistickým maratónom ( rekord 9 hod, ústup 200 m od vchodu ). Nikdy teda nevieme na čom sme. Isté je len jedno. Úbytok tak potrebných síl navyše…
