Viac ako 10 mesiacov pauzy od doby objavu je vari najdlhší čas, keď sme jaskyňu nenavštívili ani raz. Čo človek narobí, keď sa mu nechce a doma plačú potomkovia. Jaskyňa musí počkať. Lenže aj deti rastú a zdá sa, že i doba objaviteľského pôstu sa už skončila. V Mesačnom tieni sme začali znovu pracovať, síce trochu oneskorene (premárnene, suché leto ), ale o to s väčšou chuťou. Omladený tím hnaný neutíchajúcim hladom po „nových veciach“ reprezentovaný hlavne bratmi Šusterovcami prináša ďalšie postupy a zároveň aj vytyčuje nové otázniky. Ja otec jaskyne hrám poväčšinou už len druhé husle, sem tam ladím melódiu, orchester vhodne dopĺňa Palko Barabáš s dokumentaristikou, o noty sa stará mapér Karol Jindra, skúsený to geodet, ktorý prináša všetkým to najdôležitejšie, podrobné mapy. Celý orchester teda hrá ako sa patrí a tak aj prináša na svetlo sveta nové a zaujímavé výsledky.
15. 9 Jaskyňu navštevujem spolu so Števom Šusterom tohto roku po prvý krát.
Neskutočné sucho, fantastické podmienky. Krátky vymedzený čas venujeme rozširovaniu vstupného meandra. Vynášam a transportujem do galérie Pino 10 časť materiálu na rozšírenie bivaku IV. a potrebné technické pomôcky.
4.10 – 6.10 je naša druhá výprava. Trojdňovka v zložení Peter a Štefan Šusterovci, Lukáš Vlček.
Cieľ dóm s Vetvičkou, takmer na konci hlavného ťahu jaskyne. Mokrý komín dal chlapcom riadne zabrať .Števo ho opisuje, ako to najhoršie, čo v živote liezol. V celom trakte komína nedrží takmer nič. Situáciu komplikuje fakt, že v ňom neustále prší a chlad je neznesiteľný. Cez to všetko chlapci dosahujú po 30 metroch prvú perifériu odkiaľ sa komín ukláňa v šikmú, obrovskú, hlinenú trubicu plnú labilných balvanov. Skúša to stropom, no nedrží ani jedna kotva. Nezostáva tak nič iné ako zlanenie po celodennom boji. Otáznik prepojenia povrchu a vchodu č.2 ostáva visieť ako posledný nestabilný blok osvietený čelovkou na ceste k vysnívanému povrchu. V ten istý deň Lukáš vylezie sám po iných lanách v tesnom susedstve Vetvičky do stropných meandrov Mikiho dómu. Práve tu pred dvoma rokmi došlo k rádiovému prepojeniu povrchu a miesta v jaskyni ( hĺbka 80 m ). V strope vedú dve plazivky s prievanom a netopierími výtrusmi. Lukáš prekonáva úžinu na ktorej tu pred dvoma rokmi stroskotali obaja premožitelia Mikiho dómu ( výška cez 100 m ) bratia Šusterovci. Plazivka sa kľukatí a cestu zaterasuje už len jediný menší blok. Čo však vidí za ním je mimoriadne motivujúce. Široký a vysoký stúpajúci meander vedúci rovno k povrchu! Tí, ktorí poznajú situáciu v doline vedia, že miesto na prahu začiatku Širokej doliny je zatiaľ potencionálne najhorúcejší kandidát na otvorenie vchodu č.2 . Fakt umocňuje aj blízkosť jaskyne Kostolík v ľavom svahu doliny. Na akcii trojica transportuje materiál na dobudovanie IV. bivaku až do chodby Taurisu.
Tretia akcia 11.10 – 14.10 Karol Jindra, Igor Pap.
Štyri dni v jaskyni v znamení mapovania hlavného ťahu a objavovania v sektore Zelený pes. Výsledok 100 nových poligónov a 250 m objavov. Kde? Na začiatku Zeleného psa v podsektore naľavo od stupňa s lanom. Freatické výrovité plazivky vo viacerých úrovniach. Jedna z nich vyusťuje do dómu so silným skapom a menšou priepasťou no bez perspektívneho pokračovania. Množstvo odbočiek končí prisýpaním hlinou, ale s neurčitým dohľadom dopredu, znovu však bez prievanu. Celý podsektor nazývame Rybie očko podľa vstupného okna prekonaného krátkym technickým lezením. Dóm pomenovávame ako dóm Hastrmana.
Zatiaľ posledná akcia 8.11 – 10.11, tento krát vo štvorici bratia Šusterovci, Rasťo Lipták, Igor Pap.
Cieľ je dobudovanie bivaku č.IV. v Dunivej chodbe, lezenie komínov v Strongmenoch a preskúmanie Pistom načatého meandra v stene Rozbitého dómu vedľa Dunivej chodby. Celú noc pred akciou od nervozity nespím. Netrénujem a uvedomujem si ako je to ďaleko. Je mi z toho nanič. Chalani počas zostupu celú cestu vtipkujú. V Taurise a na krátkom Fixe do Žufán priberáme ďalšie kilogramy transportného materiálu. Chvíľami sa mi pod ruku dostane ten, či onen cudzí vak, ledva ho odlepím od zeme. Večer dosahujeme Dunivú chodbu, je v nej na prekvapenie pomerne mokro. K slovu sa dostáva lopatka a o hodinu stojí ďalší stan. Kapacitu bivaku č.IV. tvorí momentálne 5 miest na spanie, čo je komfort, 6 ľudí je už núdzové prespanie. Čo je horšie je, že nespím no našťastie o šiestej ráno je v bivaku už živo. Haldy lán, všadeprítomné železo, štyri variče a stále neutíchajúci rehot chlapcov. Jedno oko sa mi od únavy neustále zatvára a tak sa začínam dávkovať Red Bullom a Ibalginom. Chlapci sa o mňa neskutočne starajú. Delíme sa na dve dvojky. Peťo s Rasťom berú lopatky a vyrážajú na kopanie smer Salkoland, mi so Števom a s vŕtačkou ideme do meandra Dračích plutiev. Števo tam vyhorel pred 11 mesiacmi. Postupne sa prebíjame kombinovaným lezením asi 50 metrov ďalej. Dochádzajú nám dve batérie, meander pokračuje, no je privalený blokom, ktorý bráni ďalšiemu postupu. Citeľný prievan, počuť ozvenu padajúcej vody, nemám však potrebné „palivo“, musíme to otočiť. Škoda perspektívneho smeru…120 stupňov. Skúmame ešte steny Rozbitého domu. Spomínam si na jednu vec spred štyroch rokov, treba vyliezť o úroveň vyššie pod plafón, tam pokračuje stropný meander, ktovie kam.., Števo ho rýchlo zdoláva. Postupne objavujeme nové, suché chodby a strmo klesajúce riečisko plné kremencových okruhliakov. Nádherná osinfrovaná šachta s klenutým oknom v bočnej chodbe šteklí naše predstavy. Komínmi plných okruhliakov zostupujeme asi po hodine na úroveň nami poznaných priestorov z predchádzajúcej výpravy a určujeme miesto ďalšieho postupu. Perspektívou je rozoberateľný zával so silným prievanom, treba tu teda ešte určite prísť. Chlapi v Salkolende zatiaľ kopú, no neúspešne. Neskôr však objavujú perspektívny smer, ktorý ale treba rozšíriť. Tu píšeme ďalší otáznik. Tretia noc a ja znovu nespí a začínam mať obavy, ako zvládnem výstup z diery. Ráno nevládzem vstať na nohy. O štvrtej hodine vyrážame skúmať nový smer do sektoru Žufana. Števo s Rasťom rozliezajú prvý komín. Štand, Števo dolieza, keď tu odrazu odpadáva obrovský blok, ktorý mu ostáva visieť na nohe. Laná sú rozcviknuté a Rasťo len o kúsok uniká padajúcim kameňom. Nastal obrovský chaos a nikto nevie čo má robiť. Nakoniec to chlapi len tak tak zvládnu. Opiť sa nie je kde, tak sa ide samozrejme znovu liezť, tentokrát vedľajší komín, keď tu zrazu horizontálna úroveň 30 m nad Žufanami končiaca 30 m hlboká šachta ( zatiaľ neprebádaná ) a okno obalené sadrovcom za šachtou ako kriedou. Chýba však lano, nabudúce. Bilancia objavov akcie je zhruba 300 m nových chodieb, viacero nových perspektívnych smerov.
To je zatiaľ všetko, sezóna ešte nekončí. Sektor Žufani je mimoriadne vzdialená lokalita jaskyne a výskum je tu veľmi náročný. Akékoľvek možnosti postupu tvoria mnohé otázniky, ktoré nás ešte určite podrobia tvrdou skúškou. Ktovie, kedy sa tu vrátime..?
{phocagallery view=category|categoryid=41|limitstart=0|limitcount=0|detail=8|displayname=1|displaydetail=1|imageshadow=shadow1}
