( Peter Šuster, Štefan Šuster, Martin Škorvánek, Denis Bártoš, Ján Šimaliak, Igor Pap)
( 5, 6, 7. 12. 2014 )
Už je neskoro! Následne udalosti sa už nedajú zvrátiť. Martinovi som dal zelenú pre odpal. Sekundy sa nekonečne vlečú a ja paralyzovaný ischiasom čakám, kedy to už konečne buchne. Malá nálož je umiestnená len pol metra od mojich podrážok. V duchu sa utešujem , že guma na čižmách zadrží obávané črepiny zo skál. Odrazu ma premkýna opäť strach. To mi istotne odtrhne jednu, možno i obe nohy. Sladko v ústach a teplo oblieva moje stuhnuté telo. Adrenalín práve odvádza svoju prácu. Našťastie ho mám dosť po toľkých rokoch tréningu. Prásk! Tlaková vlna ma posúva o centimeter hlbšie do aj tak pre mňa úzkej diery.
Sláva, hýbem nohami a necítim žiadnu bolesť. Blok, ktorý odvalilo sa zapichol tesne vedľa mojej čižmy. Tridsať centimetrov od vrtu je aj na mňa prikrátka vzdialenosť. Percentá na prežitie znovu stúpajú a ja budem pravdepodobne mať možnosť ešte ďalej zabojovať o svoj biedny život. Moja myseľ sa razom sústreďuje len na jedno. Vycúvať z tohto prekliateho miesta, v ktorom som sa beznádejne pred hodinou s katastrofálnymi bolesťami v chrbte zasekol. Pokusy o návrat z lomenice ma privádzali v bolestiach do šialenstva. A ono to zrazu ide! Maťo odviedol znova skvelú prácu. Odpal bol na milimetre presný a ja sa po hodine trápenia posúvam pomaly späť. Už počujem hlasy chlapcov, moje posledné výdychy a kŕčovité pohyby, zrazu nohy cítia prázdno…Kapsa, v ktorej sa môžem konečne vzpriamiť je akurát pre dvoch. Ťažký luxus pre ostatných v zálohe, ktorí musia ležať v ľadovej kaluži a čakať na miesto, ktoré sa časom v kaverne uvoľní.
Takto natlačení si lebedíme v úzkych rúrovitých plazivkách stropu Mikiho dómu, prakticky na konci jaskyne. Prišli sme tu aby sme postúpili k povrchu. K nášmu najnádejnejšiemu miestu na vytvorenie druhého vchodu. Životne dôležitého miesta pre ďalší prieskum tejto nekonečnej studenej diery. Števo Šuster, Peter Šuster, Igor Pap, Martin Škovránek, Jano Šimaliak a najmladší z nás Denis Bártoš. Šesť bláznov ochotných staviť všetko pre ďalší postup cez dopredu nám známe kritické miesto. Objavil ho tu Lukáš Vlček na rok starej akcii. Erodovaná plazivka s tým správnym smerom k povrchu tu bola prerušená na dvoch miestach spadnutými blokmi. Jeden s námahou prekonal, no ďalší už bol nad jeho sily. Vyzbrojení s vŕtačkami sme sa tu po roku znovu teraz vrátili. Za posledným spadnutým kameňom ako vidno tu plazivka čapuje tentokrát priečne už širšiu chodbu! Silný prievan a netopiere kostičky len podčiarkujú dôležitosť tohto miesta, vzdialeného nekonečných 8 hodín od vchodu do jaskyne. Strategického bodu, kde 70 m nad našimi hlavami už rastú prvé smreky a jedle v hangu Širokej doliny. Aj štipľavo studená klíma tu sľubuje záver v podobe zaľadnenej jaskyne, akou je napríklad blízka jaskyňa Kostolík. Zbláznené prievany tu v zime nasávajú studený vzduch aby ho neskôr jaskyňa vydýchla na okolitých hrebeňoch pri jej horných vchodoch.
Polovica tímu už je pre dnes nepojazdná. Totálne premočený a premrznutý Jano spolu s Peterom zlanujú 70 m do bivaku č. 3. Nepostúpili ani v inej vedľajšej paralelnej plazivke. Jano ledva komunikuje. Chlad v týchto podmienkach ma na naše organizmy devastujúce účinky. Ostávame štyria, dopredu ide Števo. Posledné miesto, ktoré označil Lukáš sme stále ešte nedosiahli. Plazivka je pre nás všetkých stále priúzka. Nastáva ďalšia zúrivá rúbanica trvajúca do neskorých večerných hodín. Konečne posledný blok. Šesť batérii je ale tentokrát málo. Chýbajú nám minimálne ešte dve a sme tam. Smutní a vyčerpaní zlanujeme nekonečnou hlbočinou k bivaku. Peter už má prichystané životodárne teplé tekutiny. Svetlo z mojej čelovky len z ťažka osvetľuje vzdialené okolité steny Mikiho dómu. Rotácia na lane je veľmi nepríjemná. Každý z nás je rád, ked nohami naráža na pevnú zem. Stan bivaku č. 3 sa mení behom chvíľe na lazaret prvej pomoci. Teplo spacakov, jedlo a čaj, náplaste na drobné rany či tabletky od bolesti. Všetko našťastie máme a pomaly sa zviechame z najhoršieho. Bratia ostávajú spať na mieste. Denisa a Maťa čaká ďalší zlý bivak v dvojke. My s Janom sa pokúsime to dnes dotiahnuť do jeden a pólky. Idem na ľahko, Jano berie obidva transporťáky. S nepríjemnými bolesťami v chrbte len ťažko prekonávam skalné výšvihy na riečišti. Pred polnocou ako podťatý padám do nášho stanu. Janči ešte chystá čaj, ale ja to už nevnímam. Moje telo vypína. Nasledujúce ráno nemôžem vstať, navyše sa mi nedajú rozlepiť hnisom zalepené oči. Celú noc som preležal v jednej polohe a nedokázal som sa ani otočiť. Sme 400 m hlboko a 5 hodín od vchodu. Osobne som presvedčený, že to dnes nedám a budem musieť ešte raz bivakovať v jedničke. Len s nasadeným úsilím všetkých chlapcov sa mi ešte v ten deň podarí dosiahnuť vchod do jaskyne. Celú cestu idem úplne na ľahko a aj tak ťažko naloženým chlapcom nestíham.
Na našej tohtoročnej už 9 a zároveň poslednej trojdňovej akcii ale nechýbali ani svetlé momenty:
– Šusterovcom sa podarilo vyriešiť vylezením záhadu ešte nezdolaného okna v 25 m výške na bočnom výklenku Mikiho dómu ( bez ďalšieho pokračovania ).
– Na akcii bratia prekonali vysnívanú métu ich projektu 1000 m. vertikál MT
– Prekopaním a následným krátkym lezením sme objavili nepoznanú spodnú úroveň tiahnucu od dna Mikiho dómu po začiatok Šaulínov ( 100 m ).
– Po 10 rokoch sme upratali okolie druhého bivaku, ktoré pripomínalo vojnovú zónu. Chlapci odtiaľ následne transportovali na povrch vyše 20 kg rôzneho odpadu.
– Identifikovali sme perspektívne miesto s pomerne silným prievanom na severnom konci Dómu s vetvičkou, ktorá môže byť kľúčom k nadídeniu Megelovho sifónu, alebo ďalšou alternatívou na ceste k povrchu.
– Na akcii sa v jaskyni úspešne etablovala omladina pod taktovkou Martina Škovránka. Chlapci sa aktívne zapájali do našich špecifických činností a nemalou mierou do náročného transportu. A čo je najdôležitejšie, majú záujem jaskyňu navštíviť opäť.
Projekt 1000 metrov vertikál Mesačného tieňa
( Štefan Šuster, Peter Šuster, Rasťo Lipták a Igor Pap )
S príchodom bratov Šusterovcov do jaskyne v roku 2010 prišiel i vietor do plachiet úderného tímu. No hlavne nový pohľad na vertikály, ktoré sme doteraz len obchádzali. Prípadne, len pribežne zlanovali, pričom ich plusové pokračovania ostávali neprebádané. Bratské duo sa v jaskyni neuveriteľne rýchlo etablovalo, pričom začalo poškuľovať po čierňavách popod ktoré prechádzali. Tento ich záujem sme samozrejme spozorovali a tak po krátkom čase padlo prvé rozhodnutie. Na konci jaskyne vyliezť Mikiho dóm, v ktorom sme predpokladali najkratšiu cestu k povrchu. Pamätám sa , že to nebola sranda. A že sa im to podarilo dokončiť až po dobudovaní tretieho bivaku a to na tretí krát. Každí, kto v týchto priestoroch niekedy pôsobil, vie aký je tu terén zradný, čo s odľahlosťou dómu umocňuje každý tu realizovaný športový výkon. Energia, ktorú borci pri zdolávaní 100 metrov vysokých a previsnutých tunajších stien zanechali, by s kľudom stačila na väčšinu alpských podnikov. Lezenie im zachutilo natoľko, že po ďalšom monumentálnom projekte Adri (+140 m) si dali neskromný cieľ. Cieľ, ktorého realizácia im nakoniec trvala celé 4 roky. Vyliezť prvý vertikálny kilometer tejto super diery akou bezpochyby MT je! Príbehy, ktoré spolu s Rasťom Liptákom prežívali som už z časti zachytil z predchádzajúcich príspevkov. Dnes chlapci jaskyňu poznajú ako málokto. Vedia dobre aké nástrahy pri zdolávaní jaskynných vertikál na nich číhajú a aký je ich ďalší potenciál. Tu je ich aspoň krátky výpočet. V stenách šácht ostalo visieť 850 m fixných lán. Bolo použité nespočetné množstvo materiálu a postavených nových bivakov.
– Dóm Gigantov + 90 m
– Komín Adri, pravý komín +140 m
– Komín Adri, ľavý komín +50 m
– Mesačná stvora +99 m
– Komín Cukráreň +60 m
– Mikiho dóm +100 m
– Šusterov dóm +60 m
– Vesmírna šachta +90 m ( vysoké objektívne nebezpečenstvo, ďalšie pokračovanie )
– Komín Závalov ( Strongmeni ) +50 m
– Čakajúci komín +25 m
– Baby park ( komínový traverz ) +25 m
– Čistý hazard +15 m
– Dóm s vetvičkou +30 m
– Metro +25 m
– Era +25 m
– Rastikova besiedka +65 m
– Honda +25 m
– Kaskády +25 m
– Tauris +20 m
– Rybie očko +15m
– Okno v Strongmenoch + 20 m
– Pikavko +15 m
Najbližšie Števo plánuje preliezť sólo všetky šachty v jednom ťahu a týmto traverzom možno vytvorí novú extrémnu speleologickú disciplínu. Jeho prekonanie v podmienkach MT bude asi to najnáročnejšie, čo slovenská speleológia u nás videla. Zápas o dobývanie Mesačného tieňa je príbehom ľudí, ktorých mágia jaskyne vtiahla úplne, pričom toto svoje poslanie objaviteľov už berú čisto osobne. Kto z koho?
Text a foto : Igor Pap , 10. 12. 2014
{phocagallery view=category|categoryid=64|limitstart=0|limitcount=0|detail=8|displayname=1|displaydetail=1|imageshadow=shadow1}
