Túto jeseň máme za sebou štyri akcie. Okrem jednej meračskej išlo o čisté údery na dvoch vopred vytypovaných miestach v sektoroch Strongmenov ( najvzdialenejšia východná časť systému ) a hľadaní pokračovania krvilačného meandra za dómom Gigantov ( južný pól ) jaskyne. V Strongmenoch sa naše aktivity sústredili na zdolanie vesmírnej šachty bratmi Petrom a Števom Šusterom. V Gigantoch nás zaujala prievanová úžina, ktorú sa pustil rozširovať Igor Pap s partnermi Števom Šusterom a Karolom Jindrom. Východiskom pre obe tieto akcie sa stali dva samostatné bivaky postavené v Dunivej chodbe ( Strongmeni, 6 hod. vchod ) a bivak v Pieskovej chodbe ( Giganti, 4.hod vchod ).
Vesmírna šachta
Štefan Šuster, Peter Šuster
Túto impozantnú šachtu sme objavili spolu s B. Šmidom niekedy koncom roku 2009 po prekopaní úzkej plazivky s prievanom, ktorú pred tým označil pri prieskume J. Stankovič. Plazivka nás voviedla do okna Gigantickej šachty asi 17 m nad úrovňou dna. Jej výšku sme vtedy nedokázali presne určiť. Ďalšie logické pokračovanie jaskyne viedlo oknom oproti, ktoré aj povolilo a tak komín ostal zatiaľ ladom. Vtedajší prístup k šachte bez ešte nepostaveného bivaku v Dunivej chodbe predstavovalo to najťažšie čo sme v jaskyni dokázali. Neskôr sa postavil spomínaný bivak a postupne v okolí tábora sa objavilo do kilometra ďalších priestorov. Odľahlosť a komplikovaný prístup však i naďalej ostával prekážkou, prečo tu prakticky nikto nechodil. Veci sa pohli dopredu objavením a sprístupnením skratky cez tzv. Baby park, ktorá umožňovala obísť po ceste nepríjemné bahenné úžiny v okolí bivaku 1,5 v hĺbke 398 m pri aktívnom riečisku. Baby park je dnes malá ferata. Ešte predtým ho náš bývalý kolega Braňo označil ako jeden z najťažších traverzov jeho profesionálnej kariéry, ktorý prekonal. Bola to skutočná podzemná zábava. Vráťme sa ale o 90 m vyššie do našej šachty. Bratia Šusterovci v rámci projektu 1000 m vertikál MT, ukrajujú tie najväčšie sústa a rad prišiel túto jeseň na Vesmírnu šachtu. Smerujúce tu prievany podporovali tento projekt samozrejme aj u mňa, veď šachta sa nachádzala pôdorysne cez Širokú dolinu, pričom už bola v päte svahu Svišťoviek! Nasleduje psychicky ťažká akcia, keď idú obaja bratia sami a postupne naťahujú prvých 50 m vertikály od krížového traverzu. V 70 m výške od dna im dochádzajú štyri batérie, pričom šachta pokračuje. Pri akcii Peter dostáva letiacou skalou do chrbta cez to všetko sú obaja Šusterovci o tri dni zdraví na povrchu, kde ich už netrpezlivo očakávam. Chlapi vertikálu opisujú dosť farbisto. Prievan a zima ako v ruskom filme…..Všetci odrazu cítime príležitosť. Ďalšia akcia je naplánovaná o tri týždne. Tentoraz spoločne s Karlom Jindrom zostupujeme do hĺbky 200 m, kde sa naše cesty rozchádzajú. Bratia pokračujú expresným tempom do tábora č. 4, ktorý dosahujú o 18:00 večer. Mi pre zmenu ťažko naložení odbáčame smer Giganti. Na ďalší deň ďaleko od nás o 11:00 Števo rozlieza novú dĺžku vo Vesmirke. Skala je zvetrala a mení svoj charakter. 10 cm kotvi sotva držia a ďalšiu cestu nahor prehradzujú postupne obrovské skalné bloky, ktoré len zázrakom držia v plafóne šachty. No nie je to koniec! Šachta pokračuje ďalej a zával je len akýmsi štupľom v tvare presýpacích hodín. Cesta pokračuje v jednom mieste oknom o rozmeroch 2×2 m za ktorým vidno ďalšie voľné vertikálne pokračovanie. Problémom je, že ďalší postup je len po voľne visiacich skalách za hranicou hazardu. Ani to neodrádza Števa a nalieza do závalu. 30 m lezenia mu trvá rovných 7 hodín. Keď sa už ale začnú posúvať celé platne a hrozí totálna deštrukcia, Števo zatĺka poslednú zle držiacu kotvu. Otáča sa 5 m pod mohutnou horizontálnou úrovňou a šachtou pokračujúcou vertikálne nahor. Strop ani teraz nemožno dosvietiť. Ohromný ľadový prievan strháva prach z vŕtačky smerom hore ( spodný vchod už v Javorovej ? ) a cítiť pach pôdneho humusu ( podľa prepočtov 50 m pod svahom ). Návrat späť sa mení na hrôzu, ktorú jeden z mladších bratov len ťažko neskôr opisuje. Jeho brat Peter celý čas vystavený zime a prívalu voľných skál takmer v stene osivel. Z posledných síl a obrovským šťastím sa obaja vracajú do tábora č. 4. Postup na dosah ruky, ktorý mali zahodili, aby sa mohli živý vrátiť. Bod ktorý dosiahli je asi tým najťažším a najvzdialenejším miestom, ktorý sme v jaskyni doteraz prekonali . Komplikovaný návrat k povrchu ich núti ešte zdolať ďalších približne 600 výškových metrov v rôznych klesaniach a stúpaniach jaskyne. Momentky, ktoré som neskôr zachytil na fotografiách dokazujú psychické i fyzické vypätie týchto borcov. Nový rekord jaskyne a jeho znovu dosiahnutie zostáva ďalej otázne. Riziko je privysoké a cenu života samozrejme nemožno nahradiť žiadnym významnejším objavom! Žiadna jaskyňa na svete nestojí za to aby v nej človek vedome riskoval život.
Krvilačný meander a jeho pokračovanie v dóme Gigantov
Igor Pap, Števo Šuster, Karel Jindra a Jiŕi Stepánek
Mŕtvy bod na ktorom sme ostali pri skúmaní tohto sektoru v dóme Gigantov sa v tejto chvíli zdá, že sme ho konečne prelomili. Len nedávno sme spolu so Števom Šusterom objavili nenápadný prievan vanúci zo štrbiny nad aktívnym riečiskom, pri vodopádiku v dóme Gigantov. Cesta k prievanu, ale nebola až taká priamočiara. Ešte pred tým sme sa niekoľko rokov trápili vo všetkých výklenkoch a pokračovaniach tejto pomerne veľkej kaverny jaskyne nachádzajúcej sa 450 m pod osou Horvátovho vrchu. 90 m vysoký , doteraz nepomenovaný komín na začiatku dómu nám zabral niekoľko akcií. Pri prvo-výstupe nebola núdza ani o kritické situácie, napr. z druhej dĺžky v krátkom traverze odpadla časť skalnej steny aj s niekoľkými starými postupovými isteniami. Ďalší pokus, ktorý sme absolvovali spolu so Števom pri zdolávaní iného komína nás tiež doviedol na hranicu našich lezeckých schopností. Pri tejto epizóde nám dokonca prasklo jedno lano. Všetko sa zdalo márne, ale ako to už nakoniec býva pri poslednej kontrole perspektívnych miest v dóme nachádzame vytúžený prievan a okamžite sa do pukliny v skale opierame. Začíname s akuvŕtačkou, no na postup to nestačí. Už na zatiaľ poslednej akcii spolu s Karlom tu transportujeme našu Hondu a pomerne dobre technicky vybavený sa púšťame do ďalšej práce. Postupne sa nám darí prekonať ďalších 8 m. Na povrchu je teplo a tak bohužiaľ tu prievan tento krát absentuje, čo sa nám stáva na koniec osudným. V zápale práce zabúdame na exhaláty a postupne obaja upadáme do polo bezvedomia ( 4 hod inhalácie ). So vzájomnou podporou nakoniec vyliezame na čerstvý vzduch a plazíme sa vyčerpaný späť do bivaku. Perspektívna puklina ostala na teraz neprekonaná. Bod za dómom Gigantov je najjužnejším miestom systému a preto sa tam určite vrátime!
Ťažko sa mi opisuje niečo, kde som nebol a preto niektoré tieto informácie sú len sprostredkované a nemusia byť na 100% pravdivé.
text a foto: Igor Pap
{phocagallery view=category|categoryid=63|limitstart=0|limitcount=0|detail=8|displayname=1|displaydetail=1|imageshadow=shadow1}
