Prvá tohtoročná akcia bola pre mňa v znamení silného kolektívneho ducha, ktorý mi pomohol doslova, ale aj v skutočnosti prežiť nezabudnuteľné chvíle. Zároveň vychutnať si naplnenia očakávaní v takom rozsahu, ako to len jaskyniarstvo dovoľuje. Je 10. január ráno a mi sa schádzame v bufete U Trišča na Lysej poľane už v štandardnom zložení. Bratia Peter a Štefan Šusterovci, Rasťo Lipták, Karel Jindra a Igor Pap. Začíname úplne netradične. Bezpečnostnou poradou. Postupne analyzujeme novo vzniknutú situáciu okolo výskumu v MT. Rozoberáme rôzne varianty, chlapci sa cítia z posledných udalosti rozčarovaní, sklamaní, no zároveň aj neuveriteľne nabudený do ďalšieho výskumu. Karel vyťahuje novú mapu jaskyne a konečne možno po prvý krát v histórii výskumu v MT prebieha taktická porada s tak dôležitým prstom na mape. Atmosféra v bufete hustne, hlasnú vravu prerušuje miestami hlboké ticho, keď spolu rozmýšľame a analyzujeme plán, ktorý sme si spolu pre tento krát vymysleli. Okolo prísediaci náhodní horolezci so zatajeným dychom počúvajú našu konverzáciu. V ich tvárach cítiť úžas, možno túžbu zúčastniť sa na podobnom podniku. Neraz sa stalo, že práve tu niektorý z nich vstal a ponúkol nám pri výskume pomocnú ruku.
Na nasledujúcu trojdňovku plánujeme viacero cieľov. Prvoradým je zával so silným prievanom v závere prítokového meandra vo Volaniach Bielovodiek. Bratia Šusterovci plánujú doliezť šachtu Mesačná stvora ( P90 ), prekotviť komín Adri, Jindra berie zo sebou meracké pomôcky. Každý z týchto cieľov by zniesol osobitnú akciu, preto plánujeme pracovať aj v noci. Máme zo sebou minimum potravín kvôli záťaži, no už aj tak sa nevieme zmestiť do piatich transportných vakov. Dva sú navyše, ale každý vie, že to tu tak jednoducho chodí. Naopak excelentné snehové podmienky zrýchľujú náš výstup k jaskyni. Čas pod 3 hod patrí v rámci zimných podmienok k tým najlepším. Mínus 10 stupňový mráz nás čoskoro vracia do reality i núti prebaliť sa na dne Vstupnej šachty ( P27 ). Tu nastáva moment, keď moja vlastná nepozornosť ma stojí takmer život. Pri skoku do zlaňáku sa mi zle utiahnutá duralová mailonka otvára a rozťahuje a ja ostávam akoby zázrakom visieť za ruky na lane. Tri metre od vchodu do jaskyne. Jedna noha sa mi ešte našťastie opiera pätou o malý stup. Ďalej podo mnou je už len 24 m hlboká rozširujúca sa čierňava. Adrenalín mi nekontrolovateľne prechádza celým telom, okamžite sa trasiem ako osika. Revem na nič netušiaceho chudáka Števa na povrchu, ktorý mi v nasledujúcich momentoch zachraňuje život. Sekundy plynú ako večnosť, keď sa mu konečne darí zožumarovať ku mne a visiac dolu hlavou mi uväzuje nad lakťom prúsikový uzol a takto mi zachraňuje život. Ruky sa mi v tom momente otvárajú! Šťevo zároveň uvoľňuje oba plné batohy, ktoré ma nekompromisne ťahajú do hlbočiny ( upnuté v sedačke, nebol som schopný žiadneho pohybu smerom nahor ). Všetci sme zrazu úplne otrasený, natiahnutá mailonka putuje z ruky do ruky. Bola to moja hrubá chyba, maticu som nedotiahol kľúčom kvôli vrstvám oblečenia pod sedačkou, ostatné bolo dielom náhody..Postupne sa z toho spamätávame a schádzame jaskyňou. Sú štyri hodiny poobede, keď sa delíme na skupiny na spodnom okraji horného Tatraopenu pri elektrocentrále, ktorú sme zniesli dole na predchádzajúcich dvoch prípravných akciách. Bratia cez 1. bivak odchádzajú smerom Mesačná stvora, ostatných nás čaká ešte transport centrály Bielovodkami ku koncovému závalu. Sú to ďalšie dve hodiny ťažkej driny.
Z cieľového závalu ťahá intenzívny ľadový prievan. Diagnostikujem situáciu a určujem smer prekopávky. Zával od roku 2006, keď sme ho objavili už po druhý krát zmenil svoju konfiguráciu a preto sme pri postupe nanajvýš opatrní. Lenže Bohovia jaskyne nás majú radi a po necelých troch hodinách práce sa prekopávame do kompaktnej meter širokej pukliny, ktorá postupne prechádza do 10 m vysokej riečnej chodby. Chlapci sú takmer vo vytržení. Karel spomína na svojich všetkých jaskyniarskych spolupútnikov, ktorí nie sú v tomto momente s ním. Aj Rasťo prežíva po rokoch v MT svoje vrcholné jaskyniarske chvíle, veď je práve dnes už na svojej 20-tej akcii v tejto jaskyni. Patrí k najusilovnejším robotníkom MT. O 100 m ďalej nás zastavuje previsnutá kompaktná stienka, nad ktorou sa škerí okno v tvare šošovky. My sme ale naľahko a preto musíme ďalej improvizovať. V tej chvíli si spomínam na stavania z kruhov na pieskovcových vežiach Adršpachu a o malú chvíľu sa nám darí postaviť podobný živý rebrík. Rasťo ako najľahší sa dostáva na okraj hrany okna. O chvíľu s ním strácame vizuálny aj akustický kontakt. S Karlom sa smejeme popod fúzy a dávame tipy. Spadnutý blok ( vidno ďalej ) 40 %, šachta 40 %, zával 20 %. O pol hodiny už vieme, že to bola prvá možnosť. Spokojní s výsledkom sa otáčame. Do tábora č. 1 to máme rovné dve hodiny. Po ceste späť omylom naliezam do slepej chodby v domnení, že tadiaľ vedie cesta do tábora. Po niekoľkých metroch plazenia nachádzam na skale asi centimetrový úlovok hrubej kosti. Niekoľko metrov opodiaľ leží kostra jaskynného medveďa. Je to už druhý nález medveďa v tejto jaskyni takmer v rovnakej hĺbke a rovnakom sektore. Jeho sused leží iba 150 m ďalej južnejším smerom. Ide o prekvapivé náleziska, nakoľko najbližší povrch odtiaľ sa nachádza 400 m vzdušnou čiarou. Kostra medveďa je v omnoho lepšom stave ako jeho sused. Do bivaku č. 1 prichádzame jednu hodinu nad ránom. Po Šusterovcoch ani stopy. Som tak vyčerpaný, že akákoľvek predstava ďalšej pátracej akcie v hlbočine Mesačnej stvory vyvoláva vo mne predstavu desu. No našťastie pred druhou nad ránom prichádzajú aj unavený Števo s Petrom. Podarilo sa im doliezť vertikálu nad skalným mostom. Niť ďalšieho postupu však stratili v úzkych tektonických puklinách na rôznych smeroch. Čo je horšie nenašli prievan. V šachte ponechali kompletné fixné laná. Chceli by sme sa tam v najbližšom období vrátiť aby sme urobili exkluzívne fotografie. Vylezením Mesačnej stvory riešia tak bratia Šusterovci ďalší otáznik výskumu vertikál MT. Ďalšej práce v podobných vertikálach tu majú ešte neúrekom. .
V sobotu ráno po štyroch hodinách spánku o siedmej vstávajú prví ranostaji. Celá banda vyrážame opäť do Volania Bielovodiek. Peter s Karlom majú na starosti mapovanie objavov. Ostatní berieme všetky veci aj s centrálou a vyrážame pomaly dopredu. Stienka pred ktorou sme ostali včera stáť nás na chvíľu zastavuje. Šikmina s previsom je špecifická a je ju obťiažné prekonať aj na novom krátkom fixe, ktorý tam inštalujeme. Nasleduje dlhá šošovkovitá plazivka. Naša centrála Honda prechádza len o chlp. Po pätnástich metroch sa úžina rozširuje a vyusťuje do krátkej chodby, ktorá končí v menšom dome na križovatke puklín. Tu mení charakter aj naša nová jaskyňa. 400 metrov dlhý centrálny prítokový meander tu prechádza do stúpavých galérií a krátkych terás. Z nižšieho poschodia dómu jasne vidíme privalený odtokový meander. My si ho ale nevšímame, lebo v ňom nie je prievan. Celú svoju pozornosť obraciame na strmo klesajúcu úroveň hornej prítokovej chodby s veľmi citeľným prievanom. Sliny po objavoch nám tečú až po zem J. Asi po 50 metroch znovu k slovu prichádza vŕtačka. Ďalší postup je voľný, chodba sa rozširuje, no dnes nemáme ten správny deň. Je tu ďalší zával. Je sedem hodín večer a my sme po dvoch dňoch tvrdej driny riadne vyčerpaní. Zával ide rozoberať rukami, no nedarí sa nám tak ako by sme chceli. Na prekvapenie spomedzi skál začínajú vypadávať kosti a zuby ďalšieho medveďa. Začína sa napĺňať moja prognóza o strategickom smere k povrchu, keďže okrem medveďov počas cesty k objavom znovu nachádzame najväčšie zimovisko netopierov v celej jaskyni. Vo vzduchu doslova cítiť veľké priestory s pohrebiskom pravekej zvery, ktoré sa určite nachádzajú neďaleko. Dnes nás ale čaká ešte dlhá vyčerpávajúca cesta k bivaku. V tábore cítim osobne vari každý sval a kĺb svojho tela. Na všeobecné prekvapenie sa Števo ešte v noci sám púšťa sólo do komína Adri!!! Čaká ho 150 m vertkáli, kde chce vymeniť a zlepšiť kompletné štandy. Rozum mi stojí odkiaľ berie na to silu. O pol noci je späť a mi už konečne môžeme spokojne zaspať. Ďalší deň je to už len tortúra na povrch, vonku nás čaká štandardná tatranská víchrica a zľadovatený terén. Preliezanie cez suché popadané stromy je už len čerešničkou na torte po mimoriadne náročnej trojdňovke a skúške, ktorou náš team znovu prešiel. Správu z akcie s mapou objavov prinesieme v spravodaji SSS č.1 2014.
( Igor Pap, 15. 1. 2014 )
{phocagallery view=category|categoryid=45|limitstart=0|limitcount=0|detail=8|displayname=1|displaydetail=1|imageshadow=shadow1}
