Uskutočnil sa v dňoch 23. – 24. marca 1996 v hoteli Mladosť vo Svite.
Na konci zimnej sezóny sa v hoteli Mladosť vo Svite už piaty krát stretli jaskyniari z celého Slovenska. Vyše stovky nadšencov tajomného podzemia sa tu prišlo pochváliť so svojimi úspechmi, podebatovať si s kamarátmi, vymeniť si poznatky a názory.
Odznelo 21 prednášok sprevádzaných diapozitívmi, videofilmami i na spätnom projektore. Všetkých zaujala výstava mapovej a fotografickej dokumentácie z najnovších objavov i výstava kresieb s jaskyniarskou témou.
Obdobie medzi Speleomítingami bolo veľmi úspešné a viaceré skupiny sa pričinili o dobré meno slovenskej speleológie. Medzi najvýznamnejšie objavy na Slovensku patria:
– Jaskyňa Zlomísk (Jánska dolina) – SK Nicolaus, v spolupráci s inými skupinami SSS bolo objavených vyše
1 000 m
– Jaskyňa Homoľa Švermovské hrdlo) – OS Muráň – objavených vyše 400 m
– Jubilejná jaskyňa (Malé Karpaty) – Speleo Bratislava – objavených 300 m
– Jaskyňa Javorinka (Vysoké Tatry) – JS Sp.Belá – objavených 300 m
– Skalistý potok (Jasovská planina) – SK speleopot. Východ – objavených 130 m
Skvelé úspechy dosiahli naši jaskyniari i v zahraničí.
– V Kosove členovia OS Červené vrchy s jaskyniarmi z viacerých skupín objavili cez 5 km dlhú jaskyňu, ktorú nazvali Veľká Klisura.
– V pohorí Velebit v Chorvátsku slovenskí jaskyniari na čele s členmi SK UK objavili a zdokumentovali 516 m hlbokú priepasť Slovakia i ďalšie štyri hlbšie ako 100 m
– Medzi zaujímavé akcie patrila i výprava štyroch slovenských jaskyniarov na Island do vulkanických a ľadovcových jaskýň a zlanenie do najväčšej sopečnej dutiny sveta Príhnúkagígur.
Ešte sa vyskytujú „chyby krásy“, ale už je to „náš Speleomíting“, na ktorí prichádzajú jaskyniari radi a sú ochotní obetovať naň i nejaké koruny. Samozrejme snažíme sa ho stále vylepšovať v rámci možností, ale nie všetko sa podarí. Bolo by dobré, aby sme sa všetci snažili zvyšovať i úroveň prednášok. Napriek tomu človek má radosť, keď vidí skvelú kamarátsku atmosféru a neľutuje námahu, ktorú na to vynaloží. Lebo láska k jaskyniam a celej prírode nás všetkých spája.
( Oľga Miháľová – Spravodaj č. 2/1996 )
Kritický článok zo Spravodaja č. 2/1996:
Speleomíting ohrozený nenáročnosťou
Autor: Petr Hipman
Náš Speleomíting pokladám za osožné podujatie, keď sa vždy po roku terénnej činnosti zídeme, aby sme si navzájom ukázali, čo je nové v jaskyniach doma aj v zahraničí. Slovom, písmom aj obrazom. Zvyčajne sa tu rozdáva posledné číslo Spravodaja, ktorý je vďaka jedinému človeku obdivuhodne vitálny, najrôznejšie skupinky aj menej známych jaskyniarov tu po paneloch rozvíjajú imponujúco dlhé plány jaskýň, alebo vystavujú zaujímavé reportážne fotografie. No stredobodom takýchto podujatí, aké už od nepamäti poriadali horolezci, turisti, lyžiari a iní fanatici na celom svete, je nesporne premietanie diapozitívov a filmov. Túto najatraktívnejšiu časť Speleomítingu som toho roku opustil predčasne, ako návštevník kina, ktorý sa nevydrží pozerať na film až do konca a položil som si aj otázku, či prídem aj nabudúce. Nevravím, že všetko bolo zlé, ale povážlivo sa zväčšil pomer fotograficky podpriemerných programov. Mnohí sa už nehanbia premietať aj diapozitívy zle exponované, neostré, stranovo prevrátené a zavše aj hore nohami. Ak by som napríklad nepoznal utešenú Drienovskú jaskyňu, z premietaného seriálu, ktorým mal propagovať pripravovaný jaskyniarsky týždeň, nadobudol by som predstavu, že ide o nepríťažlivú dieru. Pritom sú na Slovensku najmenej traja – štyria ľudia, ktorí môžu požičať kvalitné
diapozitívy z tejto jaskyne. Sedemdesiat ľudí odovzdane hľadelo na vadnú obrazovku prestarnutého televízora, kde sa mihali obrázky video – prvotiny.
Aj ja som si kedysi zbožne púšťal svoje prvé filmové zábery a opájalo ma, že sa tam ľudia pohybujú. Ale premietal som si to len sám pre seba a po týždni som musel konštatovať, že to nestojí za nič. V žiadnom prípade nemožno prvé fotografické, alebo filmárske krôčiky testovať na tak širokom publiku.
Napokon dojmy divákov rozhodne nezvyšuje atmosféra vydýchaného vzduchu v miestnosti obalenej čiernym igelitom. Nepomohla tomu ani nepripravená prístrojová technika a neprimerane malé premietacie plátno. Možno nás všetkých opantal duch nenáročnosti a sme v podstate spokojní. Ono totiž pripraviť brilantný diaseriál á la Stibrányi dá veľa roboty, ale načo sa s tým babrať, keď diváci skonzumujú hocičo, bez ladu a skladu. A tak sa pomaly ponárame do stereotypu a sebauspokojenia.
A ako z toho von? Náš jemnocitný predseda pre pokoj v rodine (jaskyniarov) nikomu nič zlého nepovie. Podpredseda mi argumentoval tým, že „už sme lepší ako Speleofórum“- čo ma uspokojilo asi tak, ako keby povedal, že v Rumunsku sa majú ešte horšie ako my. Iný člen výboru konal racionálnejšie. Popozeral si program a na niekoľko hodín sa vybral na plaváreň. Rozhodne o nič neprišiel. Svoj názor som otvorene tlmočil aj producentom, ktorí by mali ešte na svojom diele ešte tvrdo pracovať. Moju neokrôchanú kritiku prijali napodiv konštruktívne a aj prchký Milan povedal: „vieš čo, akurát sme sa zhovárali, ako to prerobíme“.
Ako vidno, pravdu vyslovenú bez postranných úmyslov a pre dobro veci si jaskyniari poväčšine zoberú k srdcu a naši speleošéfovia by sa nemali obávať povedať svoj názor otvorene.
Čo treba urobiť? Ťarcha podujatia každopádne spočíva na organizátoroch. V každom prípade treba opustiť tu pochmúrnu a nevetranú miestnosť a nastoliť atmosféru zdravej súťaživosti, v ktorej sa každá skupina bude prezentovať nielen objavenou, alebo preskúmanou jaskyňou, ale aj úrovňou prejavu, ktorým nás o nej informuje. Organizátori musia aktívne koordinovať celý program a vhodne korigovať nekvalitné, alebo neúmerne dlhé príspevky tak, aby celé podujatie získalo iskru a švih a neumáralo divákov tak, že sa musia rehabilitovať na plavárni.
Na záver by sme si mali uvedomiť, že zaujímavý program nemusí byť len z Bolívie, alebo z Nového Zélandu, ale aj z hociktorej jaskyne u nás na Slovensku. Napokon zdôrazňujem, že môj príspevok nie je namierený proti jedinej organizátorke a verím, že nabudúce jej pomôže celá domáca skupina.
