Lukáš Vlček

Mgr. Lukáš Vlček, PhD.

prírodovedec, cestovateľ, publicista a príležitostný fotograf

V 1983-ťom uzrel pozemské svetlo v súhvezdí konzervatívneho, no všeobdivujúceho Raka, tak ako jeho otec, amatérsky rodinný fotograf všedne nádherných horehronských chvíľ. Veril, že je synom kúzelníka čo svojím obľúbeným Ľubiteľomdokázal zastaviť čas. So zatajeným dychom pri rozprávkovom svetle červenej žiarovky chlapec rád podchvíľou sledoval zrod zázraku. Na bielom papieri sa vo vaničke s vývojkou vynárali tienisté kontúry známych tvárí, stromov, domov, radostí a bezstarostných úsmevov ustrnutých v momente, starostlivými prstami zavesených k usušeniu na konopnú šnúrku. Mal sedemnásť, keď si zadovážil svoj prvý stroj – staručký Zenit v ošúchanom puzdre z hnedej kože. Z kúska deravého pršiplášťa mu šil návlek proti dažďu, v ktorom spolu precestovali svet. Chlapec zacítil vôňu domova vždy a znovu, keď opatrne otváral jeho zadnú stenu a s trpezlivosťou šachistu navíjal nový svetlocitlivý film. Potom opäť vykročil a – fotil.

Bolo to v prelomových časoch, kedy sa spod škrupinky nových technologických vymožeností práve vykľúvala digitálna fotografia.

Južná Amerika, Balkán, Tatry – zábery z vody a blata tajomného sveta podzemia. Pod rukami škrípe piesok a hlina, fotovýstroj sa topí v podzemnej rieke Tiery Biharia… Titulky v časopisoch, články v knihách z domova i v zahraničí, prvé edičné kroky, prednášky a výstavy reflektujúce záujem verejnosti o mystérium podzemia. Záblesk svetla češe prvé kroky objaviteľov neznáma. Fotografia je na svete. Pozrite, bájny svet tam dole skutočne jestvuje!

Sám sa nepovažuje za fotografa, veď len posúďte to umelecké náčinie! Kým prababička analógových zrkadloviek zaslúžene odpočíva, do jaskýň s ním chodí „mydlová škatuľka“ – dnes už nesmierne zastaralý digitálny kompakt s otlčenými hranami, Olympus mju nevednoaký, jeho výrobné označenie zošmirgloval čas. A pokúste sa presvedčiť ho, aby si zohnal čosi lepšie!

Cezeň vznikli zábery z podzemia Nízkych Tatier, ktoré prezentujeme na stránkach Slovenskej speleologickej spoločnosti. Cyklus fotografií sa vykryštalizoval počas pracovných, spoznávacích a objavných akcií v podzemí, výlučne vďaka silnému priateľstvu, ktoré v hĺbkach jaskýň, tak blízko duše Zeme, vzniká. Že sa kompozične opakujú? Áno. Že sú prvoplánové či, naopak, vzájomne si vykrádajú motív? Áno, je to tak. Ale o to tu predsa vôbec nekráča. Ten, kto prostredníctvom jaskýň spoznáva momenty priateľstva, koho k nim viaže pocit domova, úcty a rešpektu, niekedy len-tak vykročí a – spolu s nimi zastavuje čas.

Človek v priestore – farebná fotografia
Človek v priestore – čiernobiela fotografia